Život

Život

forma bytia živých bytostí

Život je, podľa klasickej ešte starovekej definície, forma bytia živých bytostí (po latinsky: vivere est viventibus esse). Prírodovedci túto definíciu pre jej metafyzickosť zamietajú, nemajú však náhradnú úplnú definíciu – presnejšie, štrukturálne a dynamické vlastnosti života sa podarilo definovať, fyzikálno-chemické nie.

Najstaršie paleontologické nálezy sú z obdobia spred minimálne 3,5 miliárd rokov.[1] Sú to však už pomerne zložité mikroskopické bunkové útvary (mikrofosílie podobné dnešným siniciam).

O priebehu evolúcie pred týmto obdobím existujú len hypotézy. Pôvod života každopádne treba hľadať dávno pred obdobím vzniku bunky. Nebunkové organizmy (Subscellulata) len zdanlivo nemožno považovať za typické živé organizmy. Ich jednoduchosť, a fakt, že ich základom nie je bunka, ich stavia do pozície niečoho nedokonalého a menejcenného. No život nemohol vzniknúť „skokom“, a pôvodné nebunkové organizmy sú teda medzistupňom, primitívnymi formami života. Z nich sa nám viacero zachovalo do dnešných čias (i keď je otázne, či vo svojej pôvodnej štruktúre).

V oblasti chemických teórií sa všeobecne sa za prvopočiatok života považujú pôvodné samoreplikujúce sa systémy, ktoré boli tvorené molekulami nukleových kyselín, pretože môžu riadiť syntézu komplementárnych molekúl. Ide pritom hlavne o RNA, ktorú možno považovať za primárnu látku života, účasť DNA a bielkovín bola len neskorším zlepšením.

Niektoré aspekty samotného vzniku týchto systémov sa už podarilo laboratórne dokázať v slávnom Millerovom pokuse z roku 1953, pri ktorom sa podarilo dokázať vznik aminokyselín a nukleotidov – stavebných kameňov bielkovín a nukleových kyselín – za podmienok praatmosféry. Neskôr sa tiež podarilo laboratórne dokázať aspekty mutácie a selekcie nukleových kyselín, ale chemický model schopný samoreplikácie a evolúcie sa nepodarilo dokázať.

Zástancovia fyzikálno-chemických teórií zdôrazňujú, že ani vznik ani zánik živej bytosti nie je tým, čo ju odlišuje od neživej prírody, pretože zložité zákonitosti fyziologicko-chemických procesov živých bytostí sa neodlišujú od zákonitostí ostatnej prírody. Tento pohľad podporuje jednak teória fylogenetického vzniku života podľa „hypercyklu“ M. Eigena, ktorý je autokatalytickým samoreprodukčným systémom v prapolievke a jednak teória ontogenetického vzniku života E. Mayra, podľa ktorej život znamená „mať genetický program“, ktorý vo vhodnom prostredí automaticky spôsobí fenotypické sformovanie tohto programu do podoby živého organizmu. Mechanizmy, ktoré takéto modely postulujú, sa sčasti podarilo dokázať na procesoch embryonálneho vývoja (napr. indukcia, polarita, regulácia proporcií a pod.)

https://sk.m.wikipedia.org/wiki/%C5%BDivot